Jednoduchým a zároveň „Božským“ intervalom, čistou oktávou, otvára Borzík svoje Credo pre miešaný zbor, ktoré na tomto CD počujeme v revidovanej verzii z roku 2019. Skladba vznikla v roku 2012. Podnetom na jej napísanie bola skladateľská súťaž vypísaná Vatikánom s cieľom vytvorenia novej liturgickej hudby, konkrétne nových zhudobnení Kréda. Po prvom vzplanutí touto ideou popisuje Borzík komponovanie tohto diela ako dlhé a náročné hľadanie, výsledkom ktorého bola sedemminútová kompozícia. Jej harmonické vertikály vychádzajú napriek svojmu chorálovému charakteru z lineárnych súvislostí 9-tónových zhlukov. Borzík, pre ktorého neexistujú súčasnou hudbou „diskriminované“ intervaly, ako napríklad čistá oktáva a kvinta alebo veľká tercia, presnejšie povedané pre ktorého má každý jednotlivý interval rovnaké čaro a svojprávnosť svojej existencie, vytvára v tejto kompozícii priebeh harmonického napätia a uvoľňovania na základe prirodzeného napätia obsiahnutého v samotnej textovej predlohe. Credo uzatvára „otvorene“, najlabilnejším možným záverom – kvartsextakordom – a vdychuje tak Božskému Credu trochu ľudskej slabosti, azda v symbolike, že my z vlastnej sily nedokážeme vytvoriť svoje diela dokonale. K niečomu takému potrebujeme stále Božiu milosť a silu. Ex nihilo je dielom nesmierne dramatickým a zároveň obsahuje pre Borzíka už jeho typickú vrúcnosť. Táto 12-minútová kompozícia z roku 2014 prekvapí hlavne svojím neobvyklým nástrojovým obsadením. Cimbal dodáva celému zvuku netradičnú farbu, respektíve vďaka nemu pôsobia všetky ostatné nástroje (hlavne klavír) ako preparované. Text sopránu obsahuje jedno jediné slovo, bárá, čo znamená „stvoril“, „urobil z ničoho“. Partitúru uvádza citát z prvej knihy Genezis „Na počiatku stvoril Boh nebo a zem“, pričom tieto slová tu vyjadrujú svet, vesmír. Borzík skomponoval toto dielo pre súbor Ensemble Ricercata, ktorý bol v roku 2014 rezidenčným súborom Slovenského rozhlasu v Bratislave. Súčasťou pôsobenia tohto ansámblu bolo uskutočnenie projektu Ligeti+, v rámci ktorého súbor uviedol nové diela súvisiace s Ligetiho klavírnym cyklom Musica Ricercata. Podľa vyjadrení Ligetiho sa on sám v tejto kompozícii snažil vytvoriť nový hudobný svet, podobne ako Boh stvorenie sveta ex nihilo, „z ničoho“, a táto myšlienka bola aj Borzíkovým kompozičným východiskom. Takto sa u Borzíka rozbieha kompozičný proces z východiskového bodu, jedného jediného tónu, a smeruje cez vytvorenie 12-tónového radu a jeho modifikácií k voľnejšej práci s týmto radom, ako aj jeho mnohorakým harmonickým obohateniam. Jedna z najrozsiahlejších kompozícií Lukáša Borzíka, Symfónia Svetlo Slova pre soprán, husle a orchester, inšpirovaná štrnástimi zastaveniami Krížovej cesty, bola napísaná v roku 2017. Dôležitou inšpiráciou pri písaní bolo taktiež čítanie knihy Umučenie Pána Ježiša vo videniach blahoslavenej Anny Kataríny Emmerichovej. Ako sám autor píše v záhlaví partitúry, opis udalostí, ktoré Emmerichová predkladá, vplýval zásadným spôsobom na proces skĺbenia formy a obsahu kompozície. V prípade jej popisu udalostí Ukrižovania totiž nejde o chronologický priebeh udalostí, ale o epizodické náhľady, raz z pohľadu prítomnosti, raz z minulosti, raz ide o pohľad z neba, raz o pohľad očami prítomných svedkov a podobne. Takto sa v jej videniach neustále strieda a tým dopĺňa mozaika minulosti až po prítomnosť – k bodu významu Ukrižovania pre každého jedného z nás, a zároveň sa strieda pohľad zo strany očitých svedkov v danej dobe s pohľadom z neba – pomocou anjelov pri pádoch, silou, ktorú Ježiš dostával na dokončenie diela, ktoré presahuje ľudské možnosti. Z tohto pohľadu nie je ani Borzíkova kompozícia žiadnym výpočtom a popisom už známych udalostí a javov, ale osobným prehodnotením, osobnou výpoveďou a osobným svedectvom z pohľadu človeka a skladateľa. Túto skutočnosť preukazuje už tým, že si jednotlivé zastavenia „pretvoril“ do svojej reči a obohatil o pätnástu stanicu – Pán Ježiš vstal z mŕt- vych. Tak vznikla báseň – podľa Borzíkovho vyjadrenia len zhluky slov – nesmiernej jednoduchosti, ale zároveň nesmiernej umeleckej kvality a výpovede: Svetlo Slova – Drevo Driev / Slovo Svetla – Pokrm Tiel / Svetlo Sveta – Zháša Tmy / Stôl Obety – Ticho Si / Dotyk Rany – Človeka / Skala Lásky – Vyrieka / Srdce Sveta – Svetla Hrob / Slova Svit. Táto báseň tvorí text sopránoveho hlasu celej kompozície. Prítomnosť sopránu zároveň symbolizuje pohľad Márie, Ježišovej matky, pod krížom. Hlas huslí je naopak akýmsi rozprávačom, respektíve komentátorom, ktorý jednak doplňuje a popisuje udalosti, na druhej strane doplňuje informácie z pohľadu rozličných osôb a javov. Tieto neustále zmeny perspektívy pohľadu a prelínanie jednotlivých časových pásiem cítime v celej kompozícii, ktorá napriek veľkej ploche pôsobí neuveriteľne plasticky a jednoliato. Napriek mnohým malým úsekom a zmenám tempa, ktorých počet dosahuje číslo 77, poslucháč po celý čas nestráca logiku výstavby formy a uchováva si prehľad nad celkom. Význačným pre Borzíka je, že neostáva len pri popise utrpenia, ale že do svojej koncepcie zahrnul aj jeho význam – Zmŕvychvstanie – Slova Svit. Tak podčiarkuje v jasnej katarzii záveru skladby východisko pre seba samotného a nás všetkých ako kľúčový bod Krížovej cesty – šancu vnútornej obnovy, vnútorného znovuzrodenia, šancu stále nového začiatku, šancu umrieť s Ježišom na kríži a s Ježišom vstať z mŕtvych – zanechať starého človeka a znova sa narodiť. Neustále, teraz. Toto mimoriadne posolstvo, tak často opakované, že sme takmer stratili jeho prvotný význam, prináša Borzík znova k nám a v novom svetle, vo svetle pre tento svet, Svetle Slova.